Bohyňa v nás

Je večer a vinice sú zahalené ružovým závojom. Vlastne by mali byť zamotané do ružového šálu, pretože je zima, presne takým, aký sa už tri mesiace snažím doštrikovať. Žlto zlaté pouličné osvetlenie zrkadlené ľahkou ružovou od jasno bieleho snehu presvetľuje les a vinice tak silno, že nepotrebujem lampičku. Milujem beh v lese, v zime a v snehu. Beh vtedy totiž naberá celkom iné rozmery. Rozmery brány do duše. Vtedy akoby som lietala, hoci je sneh hlboký a moje kroky sú skôr len také drobčenie, čo mi aj vyhovuje, pretože ma pichá v boku. Lietam myšlienkami nad snehom,  nad svetom, nad svojím telom a nad našou spoločnou realitou, vznášam sa a prudko dýcham. Možno preto sa mi zdá, že prechádzam bránou do iného vedomia. Niektorí to nazývajú holotropné dýchanie, ja to nazývam lapanie po dychu, keď bežím hore vinicami.

Preto milujem beh v snehu. Som niekto, som sama sebou. Moja existencia, moje telo, naberajú úplne iný rozmer. To bude asi tým, že telo sa ide zložiť a prekysličená hlava dosahuje nirvánu aj keby nechcela. Ale dnes je to iné. Tak ako bolo iné kúpanie vo vani naposledy a víchrica predvčerom. Dokonca aj samotné slovo milovať nabralo úplne iný rozmer, po poslednom sobotnom stretnutí u Katky.

Z prudkého stúpania stáčam svoje kroky do oddychovej zvážnice. Moje zajačie hopkanie sa (možno) mení na ladné dlhé kroky lane. Naberám dych, ešte len teraz ma začína poriadne pichať v boku. Ale moja myseľ je niekde celkom inde. Vraciam sa späť do poslednej soboty, ležím na zemi, v kruhu žien, hlavou k oltáru Života, tancujem v nespútanom tanci v kruhu ostatných žien. Všetky robíme to isté, každá inak, sme všetko a sme jedinečné. Spájame svoje pohyby do spoločných vĺn nespútanej Bohyne a sme každá Bohyňou samotnou. Sme zrkadlom Univerza, jeho zákonov a pravidiel a sme obrazom Jedinečnosti . Tvoríme mikrosvet v makrosvete. Tancujeme v kruhu. Sme stelesnením Bohýň, sme Bohyňami. Tancujeme divoko a intuitívne. Divoko nám vlajú vlasy, vytŕčame boky, krútime ramenami, zdvíhame ruky vysoko nad hlavy. Nezaujatému pozorovateľovi za oknom by sme asi skôr pripomínali stretnutie hviezdnej roty pod vplyvom narkotík. My sa ale cítime nekonečné a pritom tak hmotné. Silné a krehké zároveň. Ničiteľské a tvoriteľské zároveň. Všemocné a pritom tak žensky slabé. Sme ženy. Nikto iný na svete to nemôže byť taký ako my, ženy, povedala vtedy sobotu Katka.

 Bežím. Nezaujatý pozorovateľ by opäť kriticky namietal, že áno, veď to tak aj vyzerá ako keď beží ženská. Šmatlavý polo beh rýchlosťou ráznejšieho kroku, ale hlavne že sa trasú stehná. Začínam toho nezaujatého pozorovateľa neznášať. Pre lepší pocit z vlastnej činnosti sa vraciam k predstave Bohyne. Predstavujem si ako sa tvorí červený kužeľ medzi mojou základnou čakrou a zemským jadrom. Je žeravé, ohnivé, pokryté popraskanou čiernou magmovou kôrkou. Hýbe sa, točí, buble a žije. Je mocné a nepredstaviteľne horúce. Jeho žiara napĺňa moju základnú čakru teplom. Predstavujem si druhý kužeľ zo siedmej čakry smerom do vesmíru. Spája sa s Bohom. Cítim ako sa v strede mojej hrude, vo vnútri hneď vedľa srdca, spájajú tieto dva kužele a napájajú sa so srdcovou čakrou. Okamžite sa zažínajú ostatné čakry. Začínajú svietiť, žiariť, rýchlo sa točiť. Moje telo sa harmonizuje, silné čakry sa uvoľňujú a relaxujú, slabšie naberajú energiu. Moja krv rýchlo pulzuje. Som v spojení Matky Zeme a Otca Boha. Som ich stelesnením. Ich obrazom. Ich hmotným dielom.

Moje telo je Zem, moja duša je Boh. Zem je maternica, Boh je semeno. Zem je tvorca, Boh je impulz. Zem je základ, Boh je esencia. A keď sa títo dvaja stretli, vznikol život. Vzniklo telo, človek, hmota, zvieratá, vzduch, moria, farby a vône. A keď v mysli necháme aktívne spojiť Zemský a Boží prazáklad, necháme v sebe opäť prebehnúť zázrak zrodenia. Zázrak vzniku a počatia. Sme ženy, sme Bohyne. Sme Matky a nosíme v sebe Základ.

Moja Matka vo mne vraví stop. Už ma tak pichá v boku, že vidím na čierno.  Nádych, výdych.  No a keďže to akosi nepomáha, je čas sa vrátiť na zem a pristáť božsky ladne v posteli. Na jednu návštevu Bohyne som toho počas obyčajného behu zažila až priveľa.

A vravíte si, že čo som to spomínala s kúpeľom a víchricou? O tom nabudúce. Nech aj pre vás nie je tých božských návštev veľa.

Divoká Zelená

Keď som začala maľovať Divokú Zelenú, ešte som netušila, čo maľujem a prečo. Dokonca ani potom neskôr som nevedela, prečo chcel byť obraz namaľovaný a čo mi chcel povedať. Zistila som to až teraz. Zhodou náhod.

Zhodou náhod, alebo starostlivo vypracovaným Plánom, mi Osud poslal do rúk jednu zaujímavú knižku práve v čase, kedy ju potrebujem. Volá sa Ženy, ktoré behali s vlkmi.   Je to veľmi hrubá knižka s čiernym obalom. Prvý krát som sa stretla s jej názvom, keď som ju chcela kúpiť priateľovej sestre na vianoce. Nenápadne som sa jej do telefónu spýtala, či pozná autorku Clarissu Pinkolu Estés, a ona mi spakruky s úsmevom odpovedala: “Myslíš, Ženy, ktoré behali s vlkmi? Tak tú som čítala pol roka. Je to biblia pre ženy.” Oukej, takže môj vianočný darček neprešiel. Téma bola vyčerpaná, a na knižku som viac nepomyslela. Niekedy vtedy, bolo to v polke decembra, sme s priateľom mali veľmi vážnu debatu o našom ďalšom spolužití. Boli sme na križovatke, či vôbec nejaké spolužitie bude, alebo nebude. Blbé na tom bolo to nešťastné načasovanie, ktoré sme si ale nevybrali dobrovoľne – tesne pred vianocami. Vtedy by sa mali ľudia spájať, stretávať, navštevovať, volať si, písať, radovať sa, chodiť na varené víno, na vianočné trhy, spolu nakupovať, stresovať sa nad darčekmi … a nie rozchádzať. Ale bola to skúška. Obaja sme si mali prejsť ohňom – povedať všetko, čo nás ťažilo, čo sme zamlčiavali, čo sme, v záujme vzťahu a lásky, v sebe potláčali, držali v sebe – “však to vydržím”. Vypovedať to všetko, vysloviť nahlas, a na konci ohňovej uličky čakať na toho druhého. Vždy máte dve možnosti – ísť ďalej a dať to všetko von a čakať ako zareaguje ten druhý (je to skúška oboch), alebo sa vrátiť, nepovedať nič, alebo len niečo, nevyložiť karty a hrať s tým druhým, v záujme jeho ochrany, vašu hru “kto vydrží viac”, ktorú denno denne zvádzate v podvedomí (aj toto je skúška oboch). Ohňová ulička, oheň očisty alebo zániku, kedy zhorí na popol váš vzťah, dohorí a vyhasne. A buď medzi vami ostane len studený, kyslý popol, dymiaci po spálenom polystyréne, alebo žiarivá kôpka horúcich uhlíkov, ktoré spálili všetky problémy a teraz vyhrievajú vašu (novú) lásku.

Aj my sme si prešli uličkou ohňa. Vtedy už bol obraz dávno namaľovaný a s našou krízou nemal nič spoločné. V deň Ohňa, kedy sme sa po úžasne dlhých monológoch rozhodli, že stojí za to bojovať ďalej, a že to má zmysel (že má zmysel bojovať za spoločnú lásku, je viac, ako iba cítiť svoju lásku k niekomu a chcieť niekoho “navždy” milovať), sme sa obaja zmenili. Sami sebe sme si osvietili svoje vlastné tmavé kúty, ktoré sme si predtým nechceli “štuchať”, a pod svetlom žiarovky “Dôvery” sme si ich začali riešiť. Ale nemyslite si, že sme sa zo dňa na deň stali “svätými”, “najzamilovanejšími”, “najtolerantnejšími”, a všetko to, čo nám predtým vadilo, už teraz v pohode prijímame a sme “v pohode”. Vôbec nie. Je to cesta na dlhé trate. Každá “vec” sa odkrýva postupne, keď si vyriešite “vec” pred ňou. A tak postupne. Ako šnúra céčiek.

Ja som si tiež začala postupne uvedomovať svoje “tlaky”. Nasledovali hodiny “meditovania”, náhlych “osvietení”, “snových videní”, “zažatých žiaroviek”, “prelomových riešení”. Prichádzali prirodzene, spontánne, ľahko, nenásilne, samovoľne. Nastali zmeny v mojom písaní, v správaní, v pohľadoch na isté veci v styku s “vonkajškom” (dokonca som komplet prerobila stránku Východného Turecka). Zmenila som pohľad na maľovanie i moje kreslenie samotné. (“Čím je príbeh úplnejší, tým viac zákrut a zákutí duše nám osvetľuje a tým väčšia je šanca, že pochopíme a obrodíme svoju vlastnú duševnú činnosť. Čím viac sa zabývame svojou dušou, tým väčšia je pravdepodobnosť, že divoška vyjde na povrch.”) A to nehovorím o vzťahoch. S priateľom, s rodinami, ale hlavne s mojou mamkou. Kto sa trochu vyzná v “ezoterike” vie, že práve odtiaľto fúkajú hlavné vetry. A to je v mojom prípade tak neuveriteľne zložitá cesta, ktorá už teraz síce ide z úplnej nuly mierne stúpajúcim indexom hore, ale vždy vie spadnúť hlboko dolu, plná nepochopenia, neprekonania, a otáznikov. Najdlhšia, možno celoživotná, a najťažšia cesta. Ale stabilne “idem do toho”. No a do tohto zrazu nečakane prišla knižka. Priateľova sestra poslala. Len tak sama od seba. Malo to tak byť. Knižka chcela ku mne.

Keď som maľovala obraz Divokej Zelenej, chcela som hlavne veľa zelene. Stromov, sviežej trávy, lúčnych kvetov, nezadržateľnej buriny, divých húštin a hustých kríkov. Veľa nespútanej divokej zelene. Zeleň je Príroda. Je to žena. Divoká žena. Chcela som aby zeleň v obraze bola nekonečná a neohraničená. Svieža a živá, mladá ale múdra, ktorá vie, pretože je tu už dlho. Šťavnatá a pulzujúca, zeleň, do ktorej máte chuť sa hodiť, nahí a prostí. Obraz je rozdelený na dve časti. Zadná časť zobrazje zeleň divokú, nespútanú, ktorá si rastie ako sa jej chce a kde chce. Rozťahuje svoje konáre a popínavé úponky medzi seba navzájom, vytvára húšt a prales, hustý a plný života. Života bez hraníc, bez regúl, bez nožníc a kosačky. Zadný prales oddeľuje od prednej pestovanej záhrady plot. Obyčajný, nepriehľadný, nepriechodný, latkový plot. Taký plot, aký si robíme medzi životom v domácnosti, v rodine, v zamestnaní, a životom “v prírode”. Vpredu obrazu je krásna, zakvitnutá, svieža, farebná, veselá, nádherná záhrada. Presne taká, akú si pestujeme v našom dennodenom živote. Upraceme kuchyňu, operieme. Sme milé k susedke, k pani za priehradkou. Venujeme sa svojej pleti a farbe nechtov. Chodíme k moru a športujeme. Venujeme sa kultúre, čítame knihy a navštevujeme galérie. Chodíme na kávičky a pozeráme CNN. Zušľachťujeme svojho ducha i telo. Sme krásne, svieže a pestované. Ale od “nespútaného pralesa”, od nášho “základu”, “počiatku i konca”, nás delí plot. A preto je cezeň nakreslený hustý pupenec. To je taká ta popínavá burina s bielymi kalíškovými kvetmi, ktorú nikto nemá rád. Ten je most. Most medzi “divou” a “upratanou”, medzi “prirodzenou” a “slušnou”. A paradoxom je, že tá najneuznávanejšia burina, je tá najdôležitejšia – presne ako to už v živote vždy býva. Tak, hľadajme a pestujme náš most k Divokej žene (v nás).

Divoká žena píše: “Umenie je dôležité, pretože pripomína rôzne duševné obdobia alebo nejakú zvláštnu či tragickú udalosť na duševnej ceste. Umenie nie je individuálnou záležitosťou, nie je obyčajnou známkou niekoho vlastného pochopenia. Je tiež mapou pre tých, ktorí prídu po nás”.

Marocký Mlyn

Včera prišli na návštevu naši. Bol to skvelý večer, plný svetlých momentov. Tak napríklad, prvé, čo povedala mamka, keď vošla dnu, bolo: “Hmmm, čoraz menej miesta na život.” Tatko bol zase nadšený z trenažéra a pol hodinu točil nohami na bicykli ako zbláznený, hoci mu v tých zateplených teplákoch bolo strašidelne horúco, až sa mu na zvýšenom čele vyrojili kropaje potu. A chutil mu náš čierny čaj z Turecka. Takže už viem, čo dostane k tohtoročnému výročiu. Mamka dostane 55 ruží a on 55 kusov polkilových čajov. Maminka ho radšej pila bez cukru a pozorovala ako robím svoj prvý “pravý” domáci chlieb. “A prečo je taký žltý?”, pýta sa priateľ dneska ráno. “No, dala som tam trochu tej žltej múky, čo máme hore v tej sklenej dózičke. Sójová? Cícerová? Vlastne ani neviem….” A kôrka bola oranžová. “Nabudúce tam dám miesto slnečnicových semiačok ľanové, aby to ladilo farebne”, hovorím mu pri raňajkách. Spokojne pokyvkáva hlavou a chrúme voňavé tousty.

“Kúpila som si nové farby a nové plátna, joj či sa teším!”, vravím včera našim, keď sme čakali kým príde z práce Jožko, a chcela som uvoľniť atmosféru príchodu. Poznáte to – vyzujte sa prosím ešte pred vchodom, pretože máme malý byt – ponúknem vám niečo? – dáte si čaj? – ale veď si sadnite …. Úvodné obojstranné stresy. Nemali si kam dať veľké zimné kabáty, pretože máme malinký bytík s ešte menšou predsieňou. Nemali si kam sadnúť, pretože v kuchyni sú iba dve stoličky, a na druhej polovici stola tróni v obrovskom kochlíku náš vianočný stromček. A tak sme postávali, voľne pohodení po kuchyni. Chcela som sa pochváliť. Samozrejme som im ukázala moje Jablko. “Hmmm”, uznanlivo pokýval hlavou tatko. Mamka bola šťastná, že niektoré maľby, dokonca aj Jablko, vznikli v skicári, ktorý mi darovala na vianoce. “A koľko trvá takýto obrázok?”, pozeral tatko na Jablko. “No, tak dva dni”, vravím. “To je dosť,” povie prekvapený tatko. “A vidíš, ten mlyn? … Tak ten trval tri mesiace.”

Mlyn, alebo ako ho ja volám Maroko, vznikal neuveriteľne ťažko. Vôbec sa mu nechcelo na svet. Ležal hlavou hore, s pupočnou šnúrou okolo krku, s naširoko rozopretými rúčkami a nôžkami. Keby niekto tento obraz presvietil, objavil by pod terajšou maľbou ďalší. Piesok bol žltší, taký hruškový. Tieň na dome bol svetlejší, taký nemastný – neslaný nedramaticky bledý. A mačka bola modrá. Mlyn, alebo Maroko (dokonca ani na názve sa s obrazom nevieme zhodnúť), bol môj druhý obraz. Ja som chcela maľovať jedno, obraz chcel byť namaľovaný inak. Ja som chcela žltú, on hnedú. Ja som chcela modrú, on žltú. Ja som chcela bez tieňov listov mlynu, on tam tie tiene chcel! V podstate som dva mesiace krvopotne obraz nakreslila podľa seba. A nasledujúci, tretí, mesiac ho komplet premaľovávala podľa neho. Preto asi aj má stále dve mená. Ja ho volám Maroko, pretože mi to svojimi pieskami, slnečníkmi a “morom” v pozadí pripomína, on sa chce volať Mlyn – jednoducho, iba Mlyn.

Začalo to tulipánmi, nie jablkom

Hovorí sa, že všetko začalo jablkom. Ale u mňa boli prvé Tulipány. Na svoje Jablko som si mala počkať presne dva roky a pätnásť dni. Moje Tulipány znamenajú začiatok všetkého, a moje Jablko zase znamená zmenu, alebo ak chcete – nový začiatok, všetkého. A myslím všetkého – celého môjho života.

Vždy mi vtĺkali do hlavy, že som technický typ a umeniu nerozumiem. Nuž, keď sa pozriem na svoje maľovky, tak je to asi pravda, ale ja som už od mladosti tajne túžila maľovať. A bola to naozaj taká moja tajnosť, pretože u nás doma sa umelci, napríklad pošahaní maliari, považovali za slabochov a uletených feťákov na mizine. Tak som si maľovala na obyčajný A3 papier keď nikto nebol doma. Vodovkami, pretože tie mi ostali po povinnej výtvarnej výchove zo základky. Inak, ak sa vo mne skrýva tajný talent, tak musí byť naozaj veľmi silno zatajený, pretože si to nevšimli ani učiteľky výtvarnej. Jediné, čo si z mojej tvorby niekto všimol, bola učiteľka slovenčiny, ktorá mi pravidelne dávala trojky z písma, pretože som “škrabala ako kocúr”. Dokonca poslala moju mamku k doktorke, či nie som dislektická. Nechýbali mi v slovách písmená, ani iné podobné halušky. Len som proste už ako deväťročná písala ako tridsaťročná. A to nedokázala naša “sužka” pochopiť. Dnes mi pravidelne ľudia hovoria, že moje písmo je nádherné (i keď niekedy nečitateľné – za čo ma strašidelne “milovali” spolužiaci na výške, keď si chceli požičať prednášky).

Tulipány boli prelom. Predstavujú veľké odhodlanie. A za tým všetkým stojí môj priateľ, pred ktorým sa proste nehanbím. Nehanbím sa zlyhať, byť trápna, a machľovať detské čarbanice “naivného umenia”. On ma podporil a keď videl ďalšie moje prvé obrázky, rovno mi kúpil súbor obrovských plátien a ďalšie farby. Práve dnes povedal, keď videl moju novú Zimu, že kúpi ďalšie štetce. Asi sa mu ten ružový západ slnka páčil.

Po Tulipánoch prišli ďalšie obrazy. Ale Tulipány boli prvé. Uzreli svet, po dlhom pôrode plnom amatérskych chýb a nekonečných opráv (dokonca aj ten oblak je tam len preto, aby zakryl pokazenú oblohu), presne 12.12.2010. Žeby opäť symbolika? Netuším. Prišlo to spontánne, a deň, kedy sa obraz dokončí si autor nevyberá, to si rozhodne obraz sám. Žije svojim životom od prvého ťahu na plátne. Vedie vašu ruku, našepkáva vám aký odtieň tu, akú farbu tu. On chce byť namaľovaný. A vás má iba ako médium. Ako tunel medzi Energiami, nazvite si to napríklad aj akášou, a hmotným svetom. Obraz chce, aby ste obrazy v akáši zhmotnili. A cez vás sa majú zrkadliť na plátno pred vami. Maľovanie ma pohltilo. akoby som uvoľnila dlho zadržiavanú energiu.  Snažila som sa učiť štýly, samozrejme metódou pokus-omyl. Keď som videla nejaký obraz niekde na stene, detailne som z blízka dlho pozorovala spôsob akým bol namaľovaný. Dokonca som bola v galérii, aby som videla “ako sa veci majú”. Dnes sa snažím námety svojich obrazov objaviť vo snoch. Majú v sebe zakódovaný príbeh. Cez symboly, farby, tvary. Obrazy vedia rozprávať. Tak nastavte uši.